Monika Šimková sa svojho amerického sna nevzdáva!
Typ správy: novinový článok
Zdroj správy: Denník ŠPORT, Pavol KUBIŠ
Správa o: Monika
Monika Šimková sa svojho amerického sna nevzdáva!23.12.2021 - Denník ŠPORT, Pavol KUBIŠ
Monika v drese univerzitného tímu Buffala.
Budú to zvláštne Vianoce. I keď v Amerike žije už štyri roky, prvý raz ich nestrávi doma. Každý rok o takomto čase sa vždy vracala na Slovensko. Teraz to nejde. Akoby aj veľmi chcela, jej zdravotný stav to nedovolí. Najbližší však budú pri nej. Pre bývalú mládežnícku reprezentantku (v roku 2016 štartovala na juniorských ME v Nitre) a extraligovú hráčku COP Nitra a Trnavy Moniku Šimkovú sa v lete zmenil celý život. Radikálne. Úspešnú študentku univerzity v Buffale a hráčku volejbalovej Divízie 1 začiatkom augusta náhle hospitalizovali. Veľmi zriedkavá agresívna bakteriálna infekcia napadla celý jej organizmus. Ani ona, ani lekári absolútne netušili, kde a z čoho mohla infekcia vzniknúť. Zlyhávali jej orgány, jej stav sa prudko zhoršoval. Na jedenásť dní upadla do kómy. Ďalšie dni prežila na sedatívach. V snahe zachrániť Monike život bola nutná nadkolenná amputácia oboch nôh. Na oboch má dokopy sedem operácií. Na jednej päť, na druhej dve. Až po nich sa podarilo infekciu zastaviť. „Amputácie začali pod kolenami, postupne sa miesto posúvalo. S touto nadkolennou amputáciou som však schopná mať protézy,“ hľadá zrnko štastia v toľkom nešťastí. 
So sestrou Luciou pri prvých krokoch po amputácii. „Nemyslím si, že som s tým vyrovnaná. Niekedy sa cítim lepšie, inokedy sa zamyslím, čo bude v budúcnosti,“ vravela nám 23-ročná Monika Šimková ešte z nemocničného lôžka. Aj keď jej americký sen ohrozil zákerný nepriateľ, každý deň statočne bojuje a snaží sa myslieť pozitívne. Po dlhých mesiacoch v nemocnici v Buffale stanovili dátum jej prepustenia na 21. decembra. Dostane sa do iného prostredia a pokiaľ všetko pôjde podľa plánu, Vianoce prežije so sestrou Luciou. Bude ozdobovať medovníčky, pozerať vianočné filmy a určite telefonovať s celou rodinou. Silvestrovať budú aj s rodičmi. Dlhý čas v nemocnici sa pretrápila na viacerých oddeleniach. Naposledy na rehabilitačnom. Dvakrát denne absolvovala dva rehabilitačné cykly. Jej dni mali rovnaký scenár. Okrem fyzických cvičení ju pripravovali aj na aktivity do života. Na prekážky, ktoré bude musieť prekonávať. Na každodenné balansy. V Malackách vyrastala vo volejbalovom prostredí. Mama hrávala i trénovala v extraligovom družstve. Volejbalu sa venujú aj staršia sestra Lucia a brat Peter. Majú jednu mamu, rozdielne priezviská, ale na ich súdržných vzťahoch to necítiť. Dvojnásobný najlepší volejbalista Slovenska z rokov 2019 a 2020 Peter Michalovič sa vypracoval na oporu reprezentácie. V tejto sezóne pôsobí v gréckom Foinikase Syros. Na septembrovom európskom šampionáte bolo na ňom vidieť, že myšlienkami je skôr pri sestre. Vyrastala s tým, že sledovala jeho zápasy v talianskej lige. A starším súrodencom sa chcela vyrovnať. Od piatich rokov tancovala hip-hop. Ako deväťročná pridala aj volejbal. Chytilo ju to. Chvíľu sa rozhodovala, čo si vyberie. Vyhrala lopta. Začala v Studienke. V druhom ročníku na strednej škola sa sťahovala do COP Nitra. Nasledovala trénera Ladislava Popeláša, ktorý ju viedol v kadetskej reprezentácii. Prvú extraligovú šancu jej dal Jaroslav Vlk. Pod Zoborom bola dva a polroka. V sezóne 2016/17 už hrala za Trnavu. V auguste 2017 odišla do USA do Long Beach študovať a hrať volejbal. Po dvoch rokoch prestúpila do Buffala na druhý koniec Ameriky. Jej klub v Kalifornii totiž zmenil trénera. S novým si nie úplne „sadli“, nedostávala toľko príležitostí a tak smerovala za novou výzvou. Pôvodne chcela študovať fyzioterapiu, ale pre veľkú náročnosť zmenila plány. Prednosť dostala psychológia. „Školu som mala skončiť teraz v decembri, ale musela som ju prerušiť. Prihlásila som sa však na predmety na jarný semester. Forma štúdia je iná ako u nás. Nie je tlak na záverečné skúšky,“ hovorí. V máji plánuje získať bakalársky titul a promovať. Keď sa s ňou osud v auguste kruto zahral a ležala v nemocnici v kóme či pod sedatívami, ani si nemohla uvedomiť, že už vtedy sa začal boj o jej budúcnosť. Nemocničné náklady sčasti pokryje poistka. Ďalšie nemalé financie však pôjdu na dlhú rehabilitáciu a protézy. Už vtedy ľudia v jej okolí ukázali veľké srdce. Na oddelení v nemocnici vyzbierali prvé peniaze na jej pomoc. Vtedy ju prvý raz navštívili rodičia i súrodenci. Lucia, ktorá v posledných rokoch žije a pracuje v Austrálii, v Buffale zostala. Bývala v Ronald McDonald House Charities of Western New York. V týchto domovoch pomáhajú rodinám, ktorých členovia sú v nemocnici. Pri mladšej sestre bude tak dlho, ako sa len bude dať. V nemocnici ju navštevovala každý deň. Po dohode s Monikou zverejnila jej príbeh na webstránke gofundme.com. Jej prostredníctvom prispievajú známi i neznámi do zbierky, z ktorej sa budú hradiť nemalé výdavky. Príjemne ju šokovalo, keď videla, koľko sa hneď vyzbieralo. Ľudia z celého sveta a z rôznych komunít prispievajú naďalej. Zbierka je stále otvorená. Viaceré aktivity na jej podporu sme zachytili aj na Slovensku. Klub Hit UCM Trnava, v ktorom odohrala poslednú sezónu v našej extralige, dal do predaja tričká s nápisom „HIT4MON“. Solidaritu prejavili i ďalšie kluby. „Na Trnavu spomínam veľmi dobre. Spoznala som tam veľa dobrých ľudí, s ktorými som v kontakte. Milo ma to prekvapilo. Každá pomoc a podpora padne vhod,“ vraví. Zbierky pre Moniku urobili aj v Buffale či na jej prvej univerzite. Predávali sa tričká s nápismi „ONE4MON“, náramky či koláče. Dostala veľa malých darčekov i listov. Ozvali sa aj z jej strednej školy v Nitre. „Som za to vďačná. Keď som cítila podporu, veľmi mi to pomohlo aj mentálne. A keď počujem, že niekoho inšpirujem, tak mi to pomáha sa zlepšovať,“ dodáva. Má i chvíľky, keď sa tvrdú realitu snaží otáčať na srandu. Humor lieči. Na spomínanej webstránke alebo aj na sociálnych sieťach „veľká“ sestra Lucia postupne informuje o pokrokoch svojej „malej“ sestry. O tom, že prvý raz si vysadla na vozík, či si prvý raz vyskúšala odliatu protézu. Zimomriavky a zároveň veľký rešpekt idú z videa, na ktorom za asistencie personálu pár mesiacov po amputácii robí svoje prvé kroky na dvoch dočasných oceľových „nohách“. „Aj keď ma pustia z nemocnice, na Slovensko sa mi nedá cestovať. Nemôžem lietať. Možno v lete. Pozrieť kamarátov, rodinu. Už mi chýbajú,“ pokračuje. Aby lepšie pracovala s protetickými nohami, musí posilňovať svalstvo. Ako aktívna športovkyňa sa zlepšuje rýchlejšie, svaly si pamätajú. Na lekárov a sestričky v nemocnici nedá dopustiť. V situácii, v akej bola, jej veľmi pomohli. Mimo nemocničných stien ju čaká ďalšia fáza rekonvalescencie a rehabilitácie v inom centre. Teší sa však na bežnú životnú rutinu. Dočasné protézy časom vymenia tie trvalé. „V kolenách budem mať mikročip pripojený k môjmu telefónu. Prostredníctvom neho si budem môcť automatizovať a nastavovať aktivity a uhly v kolene,“ pozerá sa do budúcnosti. Bude to náročné a vyžiada si to veľa hodín práce a tréningu. Keď to zvládne, pomocou tejto technológie by mohla behať i lyžovať. Je to dlhá cesta, ale kto Moniku pozná, vie, že to zvládne.
|